Bolo leto roku 1924, keď Vojtech Braun Bukovský, športový zanietenec, organizátor i novinár v jednej osobe, navštívil olympijské hry v Paríži. Nadšenie, s akým sa vrátil domov sa pretavilo do rozhodnutia zorganizovať v Košiciach maratónsky beh, keďže práve táto disciplína ho v Paríži očarila azda najviac.
Uplynulo iba pár týždňov a 28. októbra, v deň 6. výročia vzniku Československa, sa osem odvážlivcov postavilo na štart pod zrúcaninou Turnianskeho hradu, aby sa vydali smerom do Košíc v ústrety vtedy ešte netušenému dobrodružstvu. Prvý víťaz, domáci bežec Karol Halla, sa o obhajobu prvenstva pokúšal celkom ešte deväťkrát, no rastúci počet i kvalita bežcov mu pocit víťazstva už nedopriali. Už v druhom ročníku bola účasť medzinárodná a v tom treťom putoval vavrínový veniec na krk Paula Hempela do Nemecka. Vyslal ho klub SC Charlottenburg, ktorý dodnes existuje a je pevnou súčasťou organizovania slávneho maratónu v Berlíne.
Preteky sa na východe Slovenska sa rýchlo udomácnili a odozvu našli i v ďalekom svete. Dodnes je pamätným aj rok 1931, kedy všetkých šokoval 20-ročný argentínsky mladík Juan Carlos Zabala. Nie iba víťazstvom, ale na tú dobu priam neuveriteľným traťovým rekordom 2:33:19. Našlo sa veľa pochybovačov, no všetci boli umlčaní Zabalovým víťazstvom na olympiáde v Los Angeles o rok neskôr. Treba zdôrazniť, že výkony dosahované v Košiciach mali vždy punc hodnovernosti, keďže od roku 1924 bola trať každý rok vymeriavaná presne podľa regulí, a to na dnes už všeobecne známych 42,195 km. Nebola to všade až taká samozrejmosť, keďže ešte v roku 1956 sa napríklad aj v Bostone bežalo na trati dlhej 40,6 km.
Ani útrapy vojny maratón nezastavili a kontinuita pretekov ostala napriek mnohým ťažkostiam zachovaná. Snehová nádielka v roku 1946 akoby predznamenala, že začína éra Severanov. Tí z Nórska, Švédska, či Fínska vyhrali od onoho momentu do roku 1956 celkom až osemkrát, keď v poslednom zmienenom roku triumfoval Švéd Thomas Nillson v novom traťovom rekorde 2:22:06.
V Škandinávii mal v tom období košický maratón úžasné renomé. „Nech nám Boston prepáči, ale najväčšie maratónske súboje sveta sa odohrávajú v Košiciach,“ napísal denník Göteborg Posten. A šéf švédskej výpravy Bertil Hoonk vyhlásil: „Keby som mohol, košický maratón vyhlásim za oficiálne majstrovstvá Európy – neoficiálnymi sú už dnes.“
Výrazné prepísanie traťového rekordu zaznamenal v roku 1959 Rus Sergej Popov, ktorý v Košiciach nielenže zvíťazil, ale na konci roka mu časom 2:17:45 patrila i prvá priečka vo svetových maratónskych rebríčkoch. Ešte v jednom parametri boli Košice v povojnových rokoch svetovou jednotkou. V počte účastníkov. Dnes sa to pri masových maratónoch zdá úsmevné, ale v rokoch 1946 a 1947 dobehlo v Košiciach do cieľa zhodne sedemdesiatštyri bežcov. Na žiadnom inom maratóne ich vtedy nebolo viac.
V roku 1960 dostali Košice svoj umelecký symbol. Bronzovú 3,5 metra vysokú sochu maratónca, pod ktorou môžu všetci obdivovať mená víťazov. Už o rok pribudlo meno z najväčších. Prišiel, videl, zvíťazil. Reč je o Abebe Bikilovi, olympijskom víťazovi z Ríma a neskôr i Tokia. V meste vtedy nežilo ani 80 000 obyvateľov, no pri dobehu sa ich na štadióne tiesnilo temer 30 000 a ďalšie tisícky bohato lemovali trať.
Nasledovali maratóny ozdobené ďalšími zvučnými menami. Svetový rekordér, Američan Leonard Edelen vyhral v roku 1963 a na štarte sa postupne striedali skvelí bežci Veľkej Británie a Commonwealthu ako boli Bill Adcocks, John Farrington, Derek Clayton, či Ron Hill.
Bežať v Košiciach znamenalo splniť pomerne náročný kvalifikačný limit. Ten sa stal minulosťou až v roku 1980, kedy sa maratón v Košiciach otvoril aj ženám. Na dlhé roky ho ovládla Nemka Christa Vahlensiecková. Už v roku 1977 utvorila v Berlíne svetový rekord 2:34:48, aby v rokoch 1981 – 1988 zvíťazila v Košiciach celkovo päťkrát. O víťazstvo sa opakovane pokúšal jej krajan, dvojnásobný olympijský víťaz Waldemar Cierpinski, no ani jeden z piatich štartov mu nato nestačil. V Košiciach svoju maratónsku kariéru otvoril debutom v roku 1974 i zavŕšil posledným štartom v roku 1985.
Veľkú zmenu priniesol rok 1989. Necelé dva mesiace pred nežnou revolúciou maratón už akoby predznamenal aj spoločenské zmeny. Tradičná trať do Sene a späť, prvýkrát vítajúca bežcov v roku 1926, bola nahradená mestským okruhom. Ten pritiahol pozornosť celého sveta v roku 1997, kedy sa v Košiciach konali IAAF majstrovstvá sveta v polmaratóne. Padali rekordy, traja muži dobehli v čase pod šesťdesiat minút a oba tituly putovali zásluhou Shema Kororiu a Tegly Loroupeovej do Kene. Organizátorov v ten deň čakala v krátkom čase aj ďalšia skúška, odštartovať i popoludňajší maratón. Aj ten zvládli.
Už o dva roky neskôr získali Košice ďalšiu poctu. Hostili 12. svetový kongres maratónskej asociácie AIMS, a dostali tak opäť možnosť prezentovať svoju bohatú maratónsku históriu i organizačné schopnosti. Už vtedy, ale i mnohokrát neskôr, bolo deklarované, že Košice sú miestom, kde sa organizuje kontinuálne najstarší maratón v Európe. A vo svete má bohatšiu tradíciu len Boston. Pozorným štatistikom neušlo, že oba tieto slávne maratóny majú i dvoch spoločných víťazov. Sú to Švéd Karl Gösta Leandersson (Boston 1949, Košice 1948 a 1950) a Belgičan Aurèle Vandendriessche (Boston 1963 a 1964, Košice 1965).
Dnes je maratón v Košiciach pestrým festivalom športu a zábavy lákajúci na štart tisíce účastníkov z celého sveta. Tí bežiac rozsiahlym historickým centrom mesta, ktoré ako prvé v Európe získalo od panovníka Ľudovíta Veľkého v roku 1369 erbovú listinu, musia obdivovať gotickú katedrálu Sv. Alžbety zo 14. storočia i množstvo ďalších architektonických skvostov tejto metropoly. I vďaka tomuto dedičstvu a programu kreatívnej transformácie získali Košice v roku 2013 titul Európske hlavné mesto kultúry.
Maratón láka nielen svojou tradíciou, precíznou organizáciou a čarom starobylého mesta, ale i rýchlou traťou. Tá sa v podstate nezmenila od svetového šampionátu v roku 1997 a ostal jej prívlastok rovinatá a rýchla. Svedčí o tom množstvo osobných rekordov, ktoré si účastníci v Košiciach každoročne vylepšujú, ale i rekordy absolútne, traťové, odrážajúce postupne sa zvyšujúcu športovú úroveň podujatia.
Posledné roky ukázali, že Košický maratón dokáže prekonať aj tie najťažšie prekážky. Svoju kontinuitu si dokázal ako jeden z mála na svete zachovať aj v pandemických rokoch 2020 a 2021. Uprostred tohto ťažkého obdobia prišlo ďalšie veľké ocenenie. Z rúk Sebastiana Coa putovala do Košíc plaketa World Athletics Heritage Plaque, ako uznanie za dlhodobý prínos k rozvoju svetového športového dedičstva.
Unikátne jubileá maratónu boli v rokoch 2023 a 2024 sprevádzané osobitými projektami a aktivitami, ktoré opäť potvrdili významné spoločenské presahy tohto podujatia. Vzniklo hodnotné filmové dielo režiséra Petra Kerekesa, televízne dokumenty, rozsiahla knižná publikácia, prezentácie v Paríži i Štrasburgu, výtvarné inštalácie vo verejnom priestore i emisie zbierkových predmetov z dielne Národnej banky Slovenska a Slovenskej pošty. Svet venoval pozornosť Košiciam a maratónu organizovanému v tomto meste kontinuálne od roku 1924.
Uplynulé storočie prinieslo maratónu i samotnému mestu mnoho slávy a uznania. To všetko i napriek búrlivým dejinným udalostiam, mnohorakým spoločenským zmenám i ničivej druhej svetovej vojne. Košický maratón sa stal emblematickou udalosťou priťahujúcou každoročne pozornosť ľudí na celom svete. Stal sa symbolom odhodlania, priateľstva, tolerancie a túžby ľudí po živote v mieri.